Matúš V

24.12.1939

Niektorí ľudia sa budia na budík, no ja nie. Každodenne ma budí sen v ktorom sedím nahý na ľade a pomaly mrznem a umieram. To je ranné budenie. V noci to je sen, v ktorom si zlomím nohu, pripochoduje armáda železných mužov v zelených uniformách s jednotným výrazom, tvrdými slovanskými črtami. Hustú čiernu hrivu im zakrýva vojenská čiapka s päťcípou červenou hviezdou. Jeden pomaly vykročí z rady, prístupu ku mne, vytiahne čiernu naleštenú zbraň a ušetrí moje trápenie. Ako by som bol len nejaké zasrané zviera. Jedna guľka do čela a je to. V momente, kedy sa guľka zavŕta do môjho čela, v jeho očiach sa zračí zvrátené potešenie. Zimná vojna zlomila moju myseľ.

Aby som sa vrátil naspäť a dovysvetlil ranný sen, nie som psychicky chorý (dúfam), ale tento stan nie je najteplejší. Ráno môže byť vnútri len niečo viac ako nula stupňov. Ale nočná teplota je príjemnejšia ak máte službu. Ja si chodím zabežkovať a je mi potom vždy príjemnejšie.

Väčšinou síce spávam v bunkroch na Mannerheimovej línii, ale už tri dni sme na prieskume. Dnes Aatto a Jarne odchádzajú späť na líniu, pričom ja tu mám ešte dva dni vydržať, pokým dorazí nová hliadka.

To ticho mi ale bude vyhovovať, sú Vianoce a budem sa môcť naplno venovať svojej rodine aspoň v mysli. Nebudem oslavovať len sa ticho modliť nech  červení naďalej stavajú tábor. Moja žena Karin a syn Eino sú síce doma, ale Karin oslavovať nebude. Verím, že pre Eina spraví pekné Vianoce, keďže on si ešte neuvedomuje, čo sa deje. Dúfam, že aspoň on si dnešný deň užije. Myslí si, že som išiel na výlet s kamarátmi. Ani lož, ani pravda.

Každý Fínsky muž tu bojuje, Nie za vlasť, slávu alebo čokoľvek iné. Za svoju rodinu. Za svojich blízkych. Práve to je rozdiel medzi nami a nimi. Oni chcú len územie, my chránime všetko pre nás dôležité. Všetko, čo poznáme. Na línii sme ako veľká rodina. Pomáhame si a vďaka tomu to zvládame.

Mysleli si, že nás porazia bez boja, ale vyšli sme s dobrou defenzívou a vďaka nej a bunkrom sme sa ubránili. Práve preto tu dnes som. Rusi sa usadili, stavajú tábory a čakajú, čo ďalej. Na fronte je ticho.

Mojou hlavnou činnosťou je usadiť sa v lese a pozorovať z diaľky čo robia. V prípade útoku mám kilometer, dva náskok.

Ráno o šiestej majú rozcvičku a ja si zacvičím s nimi aby mi nebolo zima. Potom cvičia boj zblízka a mne nezostáva nič iné ako hľadať skuliny v ich obrane. Nikdy by som ich nepremohol. Vždy pred obedom kopú priekopy v prípade nutnej obrany, aj keď vidieť, že akosi hlbšie to neriešia. Nasleduje rúbanie dreva. Vianoce neoslavujú. Aspoň nie dnes, myslím, že to majú posunuté. Takže nebudú moji tichí spoločníci pri vianočnej večeri. Ešte v tábore som ráno chytil osamoteného zajaca, ktorého som musel vytiahnuť z nory. Na túto delikatesu si po dlhých dňoch konzerv brúsim zuby. V duchu som myslel na svoju rodinu a dúfal, že na diaľku cítia moje bijúce srdce…

Pri letmom pohľade na hodinky som zistil, že už je neskoro. Musím sa pomaly vrátiť do môjho tábora. Aspoň dám darček sám sebe. Bežkovanie je moje potešenie a hodinka športovania mi padne dobre. Vyčistím si hlavu. V momente keď som sa rozhodol, že by bolo dobré nasadiť väčšie tempo, prepadlo ma volanie prírody. Rozopol som si svoju snehobielu kombinézu a rozhodol som sa vykonať, čo musím.

V tom som začul zvuk iných bežiek. Bez rozmyslu s kombinézou na pol žrde som siahol po svoje pištoli. Bol som ale pomalý. V momente, keď som sa obrátil, ucítil som, ako zo mňa uniká teplo. Pozrel som sa dole a uvidel kombinézu, ktorej snehobiela látka sa čím ďalej, tým viac červenala. Trafil srdce. Ostáva mi už len niekoľko sekúnd. Pozrel som sa do bledej Slovanskej tváre, ale nebolo to ako v mojich snoch. jeho oči neboli chladné a už vôbec sa v nich nezračilo potešenie. Drevorubač – oneskorenec, ako som ho identifikoval podľa sekery okolo pásu, mal oči ako korisť. Plné živelného strachu, bojoval o prežitie ako ja. Nič mu nevyčítam. Bol ešte dieťa. Určite nemal viac ako devätnásť…

Chcel som mu ešte povedať nech utečie, že táto vojna nemá význam, ale jazyková bariéra moje plány zhatila. Najprv som padol na kolená, potom celé telo. Neprebehol mi cez hlavu celý život. Posledné, čo som ucítil bol nepríjemný chlad rozlievajúci sa mi po obnažených stehnách a genitáliách. Patrila mu aj posledná myšlienka. Zasraná zima. Zasraný sneh.

P.S.: Pre ľudí, ktorých dejepis nezaujíma, alebo sa v ňom tak dobre neorientujú, pozadie príbehu je založené na reálnej udalosti. Vojna vo Fínsku bola časť 2. sv. vojny (zimná vojna) a odohrávala sa od 30.11.1939 do 13.3.1940, vo vojne zahynulo 125 000 Sovietskych vojakov a 26 500 Fínskych. Fíni Rusov úspešne zadržali a nechali si obsadiť iba kúsok územia. 24.12.1939 bol na fronte pokoj…

P.S.S.: Toto je môj prvý výtvor, ktorý sa mi páčil natoľko, aby som ho zverejnil. Rád si vypočujem konštruktívnu kritiku. Ale ak nemáte čo múdre povedať, radšej prosím mlčte… Ďakujem.